(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Súčasné tance smrti

Stredoveké či novoveké európske tance smrti (fr. danse macabre, švéd. Dödsdansen, špan. Danza general de la muerte atď.) mali rôznu žánrovú a druhovú podobu, t. j. nešlo vždy iba o tanec postavy Smrti v kostýme kostlivca či umrlca, ale aj o piesne o smrti, výtvarné diela či prozaické alebo básnické diela s témou smrti a postavami, ktoré mali uľahčiť pochopenie dôležitosti života a prípravy na smrť. V stredovekom divadle často išlo o rad dramatických útvarov, v ktorých je síce Smrť hlavnou a alegorizovanou postavou, ale spolu s inými postavami – najčastejšie alegóriami cností – sprevádzajú človeka do doby jeho skonu tak, aby sa poučil či niečo nové naučil. Najznámejším stredovekým „tancom“ smrti je v tomto zmysle hra – moralita Everymen (Ktokoľvek), ale patrí sem napríklad aj mezopotámsky Rozhovor samovraha so svojou dušou alebo súčasný Ionescov text Kráľ umiera atď.

Ako byť šťastní

Inscenáciu Čechovovho Uja Váňu, ktorú v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave vytvoril Marián Pecko, nemožno nazvať inak ako umelecky poctivou. A to v najhlbšom zmysle tohto slova. Je vystavaná s úctou k autorovi i divadelnému umeniu. Rozumne, citlivo a esteticky vkusne posúva Čechovov odkaz o potrebe zmysluplného žitia súčasnému divákovi.

Money makes the world go round

Každému znalcovi muzikálového divadla sa po prečítaní tohto nadpisu určite v sluchu vynorí text a s ním i notoricky známa melódia piesne Money Money z muzikálu Kabaret, no tvorcovia žilinskej inscenácie Prachy ju využili ako jeden zo songov, ktorý na javisku nielen zaznie, ale výstižne charakterizuje i to, o čom takmer tri hodiny hrajú (a niekedy aj spievajú), jedno zo základných životných pravidiel – peniaze hýbu svetom.

Nebáť sa tmy a nepreložených kníh

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí svojich divákov a diváčky rôznych vekových kategórií vzdeláva v mnohých oblastiach. Jednou z nich je aj tá časť svetovej knižnej tvorby pre deti, ktorá je na Slovensku málo známa.Divadelnú sezónu 2018/2019 ukončili inscenáciou Zamatový zajačik podľa rovnomennej knihy Margery Williams Bianco. Medzi slovenských percipientov sa táto rozprávka dostala po viac ako päťdesiatich rokoch od svojho prvého vydania v roku 1968. A to vďaka banskobystrickej hľadačskej dramaturgii. Preklad, na základe ktorého vznikla inscenácia, pripravila autorka so pseudonymom Cecília Hoffmanová.

Chlpatý Odyseus

Hra Zbigniewa Glowackého O psovi, ktorý hľadal odvahu vznikla na podnet dramaturga Bábkového divadla v Košiciach Ivana Sogela. Text preložil z poľštiny Marián Milčák. Neveľká sála Bábkového divadla v Košiciach pojme pár desiatok divákov, hľadisko delí od javiska iba nízka rampa, čo vytvára predpoklady na kontaktné herectvo – pre detského diváka ako stvorené – a aj marenie divadelnej ilúzie, ktorá by ľahšie pasovala do portálového divadla. Na javisku stojí scéna – jednoduchý latkový plot na jeho zadnej strane, pokračujúci v pravom uhle asi v polovičnej dĺžke aj na ľavú stranu. Vidno v ňom rezy zatiaľ neurčitého tvaru. Je dobrým zvykom, že scéna sa dá prestavovať a je multifunkčná. Toto očakávanie diváka nesklame.

Milujem ťa. To cítiš.

Meno britskej autorky Lucy Prebble (1980) možno zachytili niektorí slovenskí televízni diváci – je spoluscenáristkou monumentálnej rodinnej ságy z prostredia mediálnych magnátov Boj o moc (Succession), a najmä autorkou mimoriadne úspešnej televíznej adaptácie autentických zápiskov luxusnej londýnskej prostitútky Tajný denník call girl (The Secret Diary of a Call Girl), čo napriek názvu nie je nejaký britský Sex v meste, ale zaujímavá psycho-sociologická sonda do istých vrstiev britskej spoločnosti. Autorkinu profesijnú históriu spomínam najmä preto, že nastavila moje očakávania od jej hry Vedľajšie účinky (The Effect): tešila som sa na produkt poctivého dramatického remesla, ktorý neuráža divákovu inteligenciu ani jazykový jemnocit, má originálnu myšlienku, spád a kaskády vtipných point.

Marionetový komediálny thriller pre smelé deti

Inscenácia Lovci duchov vznikla zo spolupráce Gejzu Dezorza a Petra Gärtnera, dramaturga a absolventa filmovej a televíznej scenáristiky na VŠMU, no predovšetkým fanúšika a zakladateľa ochotníckeho bábkového divadla Morgonrock. Na margo uvedenia Lovcov duchov treba pochváliť umelecké vedenie divadla (Michal Németh), že dalo priestor titulu, ktorý sa vymyká z bežných dramaturgických klišé. Inšpiráciou divadelného textu pre inscenačné bábkové divadlo bol kultový americký film Krotitelia duchov bývalého československého režiséra Ivana Reitmana, resp. jeho ďalšia verzia. Dramaturgia bábkového divadla tak zaznamenáva oživenie a námetové obohatenie reagujúce na dianie v iných umeleckých a popkultúrnych žánroch.

Ženské vojnové requiem

Odvekým privilégiom ženy je schopnosť darovať život, priviesť na svet dieťa, porodiť nového človeka. Vojny a zabíjanie sú, pre zmenu, vnímané ako „výsada“ mužov. Súčasť ich právomocí a možno i prekliatia. A predsa – k životu patria vojny a k vojnám patria aj ženy. Niekedy v menšej, inokedy vo väčšej miere. Ibaže sa o tom zväčša mlčí. Ide o nepísané tabu. Podľa zaužívanej predstavy – politiku a dejiny robia muži. Vojny patria k mocenským zápasom, k politike, sú jej krutým pokračovaním, tvarujú dejiny štátov a národov. Rozpráva sa o nich ako o príbehoch mužov. Účastníčky vojny ženského rodu sú marginalizované, odsúvané na okraj udalostí, do zabudnutia. A hoci, ako sa vraví – vojnové krviprelievanie nemá ženskú tvár, ženy sú predsa len jeho súčasťou. Súčasťou, o ktorej sa málo rozpráva. Preto oživené ženské vojnové príbehy nielen prelamujú, ale doslova lámu a poľudšťujú skresľujúce predstavy o vojnových ťaženiach, víťazstvách a prehrách. Dopĺňajú a prepisujú dejiny žien a mužov, históriu zápasov na život a na smrť.

Zločin bez trestu, trest bez zločinu

Divadlo Kontra už druhýkrát siahlo po divadelnej hre írskej autorky Marie Jones. Prvýkrát to bola inscenácia hry Kamene vo vreckách, taktiež v réžii Klaudyny Rozhin a účinkovali v nej Peter Čižmár a Mikuláš Macala. Marie Jones zasvätila väčšinu svojej dramatickej tvorby mestu Belfast – svojmu rodisku aj domovu. V hrách sa pohráva s potenciálnym dôvtipom a inteligenciou u belfastských žien a skúma, akým spôsobom žijú v neľahkých podmienkach.

Iba ten Palárik je akosi na obtiaž

Nie je to tak dávno, čo jedným z hlavných problémov v repertoári našich divadiel bola absencia tvorby súčasných domácich dramatikov. Ubehlo menej ako desaťročie, a zrazu treba upozorňovať na presne opačný problém. Absolventi umeleckých škôl masívne inklinujú k zakladaniu vlastných nezávislých zoskupení, autorskej tvorbe, súčasnej svetovej dráme a pod. Zrazu sa tak dostávame do druhého extrému, keď je raritou nájsť v repertoároch slovenských divadiel inscenácie pôvodných dramatických textov, ktoré možno označiť za domácu klasiku.

Go to Top