(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Recenzie / Monitoring divadiel

Nukleárny jukebox Jana Klatu v SND

Z množstva súčasných poľských režisérov patrí Jan Klata medzi tých, ktorých prácu môže slovenský divák poznať pomerne dobre. Tri hosťovania (festivaly Divadelná Nitra, Eurokontext) za posledných pätnásť rokov a najnovšie aj spolupráca s Činohrou SND možno na prvý pohľad nevyznievajú ako práve ohurujúce čísla, realita je však taká, že nik zo súčasnej poľskej scény neprezentoval svoju prácu na našom území za posledných pätnásť rokov častejšie. Treba však uviesť, že tento fakt vypovedá primárne o uzavretosti našej divadelnej komunity, nie o tom, že by zahraničné tvorivé podnety nemali našim divadlám čo ponúknuť.

Srdce si žije svojím životom

Savyon Liebrecht, izraelská spisovateľka, ktorej rodičia prežili holokaust, sa narodila v Mníchove v roku 1948. Na univerzite v Tel Avive vyštudovala filozofiu a literatúru. Od roku 1986 publikuje romány, novely a poviedky (Apples from Desert, A Man and a Woman and a Man, A Good Place for the Night, The Women My Father Knew). Okrem prózy sa venuje aj dramatickej tvorbe. Jedna z jej hier, Banalita lásky, bola adaptovaná na operné libreto a v Nemecku sa stretla s veľkým ohlasom. Práve túto hru sa rozhodli uviesť v rámci sezóny 2019/2020 aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Posledná Lekcia

Aj keď sa mi asi nepodarí vyvrátiť rozšírenú predstavu (živenú najmä divadelníkmi), podľa ktorej sa zlomyseľný kritik pred vstupom do hľadiska zaoberá hlavne brúsením sekery, prehlasujem, že existujú aj situácie, keď je to presne naopak. Keď kritik mieri do divadla a priori zaujatý – pozitívne. S radostne tlčúcim srdcom, natešený beží v ústrety zážitku, ktorý sľubuje kombinácia skvelého dramatického textu, zaujímavého režiséra a špičkových hercov.

Carpe diem na rómsky spôsob

V sále divadla Veritas v Košiciach sedia diváci v plochom hľadisku, asi vo výške očí je javisko, zakryté oponou. Za zvukov veselej hudby pred oponu vyjdú všetci herci z inscenácie mávajúc zástavkami a stuhami – vyvolávajúc na slávu prvému máju. Ich oblečenie je dobové – dej hry sa totiž odohráva v režime pred rokom 1989 – čo je v roku 30. výročia Nežnej revolúcie dobré načasovanie premiéry. Na odhalených nohách a rukách vidno tetovania, čo síce určite nie je zámernou súčasťou kostýmov, ale pri Rómoch žijúcich na sídlisku bez bližšieho umiestnenia bolo tetovanie už aj v tej dobe bežné. Toľko expozícia, ktorá nás má preniesť v čase. Opona sa roztiahne a my uvidíme scénu.

Jeden príbeh muža a jeho pamäti

Inscenácia Pamäť vznikla pod hlavičkou Divadla Prvý plán, no pod jej tvorbu sa podpísala iba časť tvorivého zoskupenia. Je to najmä režisérka a scénografka Daša Krištofovičová, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje prevažne autorskému divadlu rôznorodých foriem a žánrov. Doposiaľ sa sústredila najmä na témy blízke súčasnej mladej generácii, no tentokrát otvára univerzálnejšie otázky o ľudskej identite, vzťahoch a etike.

Canettiho Masa a moc v Antiteatro. Inscenovaná či ilustrovaná?

Inscenácia divadla Antiteatro vznikla na motívy eseje Eliasa Canettiho Masa a moc (1960). V troch „predpokladoch“ uverejnených na stránke divadla tvorcovia prezentujú motivácie prvej a zakladajúcej inscenácie divadla. Prvým predpokladom je dôležitosť vytvorenia priestoru „pre samostatné a kritické myslenie nezávislé na akejkoľvek mase“ a to najmä „v čase, keď spoločenský diskurz čoraz ostrejšie rozdeľuje ľudí na tábory, ktoré v sebe obsahujú (a to treba povedať priamo) kryštály proti sebe stojacich vojenských más“. Vznik prostredia kritického myslenia je podmienený procesom sebapoznania, človek sa musí „vymedziť voči sebe samému“, „aby sa mohol poznať“. Cieľom tohto procesu sú „poznanie a mier“.

Manifest možností, hrátky so slobodou a marazmom

Spoločensky angažované sociálne témy sa pre svoj intelektuálny a filozofujúci charakter pomerne zriedkavo objavujú v pohybovom divadle a v činoherných inscenáciách zas málokedy nachádzajú výrazný tanečný a fyzický prejav. V tanečnom pohybe sa často prezentujú výbušnou dynamikou, morálny apel sa v pohybovom jazyku takmer mechanicky transformuje do exponovaného gesta.

Nech žije Gogoľ! Ale radšej nie na večné časy!

Kosova režijná interpretácia Gogoľovej hry Revízor potvrdila istotu o večne živých a aktuálnych témach tak literárnych, ako aj dramatických diel tohto velikána ruskej a svetovej literatúry. Bez ohľadu na fakt, že námet Revízora pochádza od ďalšieho velikána ruskej a svetovej tvorby – Alexandra Sergejeviča Puškina – možno aj pri uvedení hry v Astorke hovoriť či konštatovať iba: Nech žije Gogoľ!

A šak tak hutorim… Pygmalion!

George Bernard Shaw, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1925) a zakladateľ modernej britskej drámy, nie je slovenskému divákovi neznámy. Ak načrieme do inscenačnej tradície uvádzania jeho hier na slovenských profesionálnych javiskách, zistíme, že k jeho najinscenovanejším drámam patrí Pygmalion (10 naštudovaní v rozmedzí rokov 1921 – 1993). Na základe tejto divadelnej hry bol vytvorený muzikál My fair lady v hlavných úlohách s Audrey Hepburn a Rexom Harrisonom, ktorý priniesol Shawovi nezameniteľné miesto medzi svetovými dramatikmi.

Artúr Buchta znova na scéne

Umelecké vedenie Divadla Jozefa Gregora Tajovského dbá na to, aby na ich repertoári nikdy nechýbala inscenácia pre detské obecenstvo. (...) Peter Palik sa k námetom, s ktorými už pracoval, často vracia. Viaceré predlohy spracoval opakovane v niektorej z oblastí, v ktorých tvorí – v činohernom divadle, v bábkovom divadle, v rozhlase, či s ochotníckym divadelným súborom. Pom pomove rozprávky sú azda najlepším príkladom.

Go to Top