Casanova – dobre, ale málo

Réžia: Šimon Spišák
Scéna: Dašena Krištofovičová
Kostýmy: Dorota Sykorjaková
Produkcia: Vlasta Kubušová, Hana Kopkášová
Pedagogické vedenie: Miroslav Krobot, Ján Uličiansky, Andrej Pachinger, Eva Farakšová a Svetlana Waradzinová
Hrajú: Martin Weis, Ivana Hoštáková, Petra Hulinová, Mária Karoľová, Ľubica Lettrichová, Vladimíra Lichnerová a Helena Škovierová
Písané podľa premiéry.
 
 
Rebel, zvodca, dobrodruh, zločinec, obeť? Inšpiratívny zdroj, mýtus, archetyp. Kto bol Giacomo Casanova? Život tohto muža sa stal podnetom aj pre inscenáciu Šimona Spišáka. Študent réžie na Katedre alternatívneho a bábkového divadla DAMU priniesol námet Casanovu a ako hosťujúci tvorca pripravil rovnomennú inscenáciu so študentkami a študentmi Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Dramaturgicky na nej pracoval so svojím pražským spolužiakom Michalom Hábom. Ich pohľad na Casanovu je polemický, no stručný. A tu je jediný problém inscenácie – text Šimona Spišáka. Casanovovým životom nás prevedie rýchlo. Len čo máme šancu zapojiť sa do polemiky o dôvodoch jeho konania, snažiť sa pochopiť jeho filozofiu a zmýšľanie, nachádzame sa na konci jeho životnej cesty, keď zostarnutý Casanova zmierený so všetkým, čo bolo, zomiera.
Jeho starnutie je nepostrehnuteľné, nevedno, kedy je to mladík a kedy už zrelý muž. Z rozprávania iných postáv vieme, že v sedemnástich rokoch sa stal kňazom. Druhý a posledný záchytný bod na časovej osi je jeho smrť v sedemdesiatich dvoch rokoch. Medzi tým sa stýka so ženami a nie je jasné, v akom štádiu života sa nachádza, a či sa mení jeho postoj k nezáväzným sexuálnym dobrodružstvám. Inscenácia pritom má potenciál polemizovať o Casanovovi a nazeraní na jeho život.
Aj napriek tomu je Casanova sviežou, vtipnou a pútavou inscenáciou. Jej veľkým plusom je, že sexuálne scény nie sú vulgárne, no zároveň nie sú zbavené erotična.
Režisér Šimon Spišák má zmysel pre humor, dramatickú skratku i prácu s rekvizitou. Využil prvky ľudového bábkového divadla, parodizuje pátos a sakrálnosť. Jeho Casanova nie je typický, sebavedomý zvodca, no nie je ani obeť. Je to muž, ktorého život niekam zavedie a do cesty mu predhodí ženu. Po čase putuje na iné miesto, kde stretáva inú ženu a takto sa sexuálne zblíži zo ženami po celej Európe.
Ako človeka, ktorého život sa vyvíja sám, akoby bez jeho pričinenia ho stvárňuje aj Martin Weis. Pôsobí dezorientovane, nevinne, vyvoláva pocit, že ho treba chlácholiť, nie obviňovať zo zneuctenia žien. Weis je plachý, nezvyšuje hlas, nepoužíva dôraz. Je skôr ustráchaný, zádumčivý. Má i interaktívny výstup, keď s replikou penisu v ruke vchádza do hľadiska a prosí dámy o spoločnosť. No nie ako alfa samec, skôr prosebne.
Ako herecký tím je absolventský ročník bábkoherectva  dobrý. Hrali sústredene, zhodli sa s režisérom na humornom, nadnesenom videní Casanovu. Herečky Ivana Hoštáková, Petra Hulinová, Mária Karoľová, Ľubica Lettrichová, Vladimíra Lichnerová a Helena Škovierová pracovali s hyperbolizáciou a karikatúrou v pohybe, mimike i hlase. Hrali naplno vášnivé ženy, ale i psa, kone či personifikované hromy a blesky. Helena Škovierová predviedla aj závesnú akrobaciu. Veľmi efektne ju režisér použil v závere na ukázanie rozdielu medzi mladou akrobatkou a zostarnutým Casanovom, ktorého ona, predvádzajúc s ľahkosťou akrobatické kúsky, osloví „dedo“.
Ženy boli zmyslom a náplňou Casanovovho života. Tak i Smrť, ktorá si po neho príde, je žena a vyzve ho na tanec.
Režisér využil aj klavírny potenciál Ivany Hoštákovej. Klavír sa stal súčasťou inscenácie. Herečkine odchody k nemu sú prirodzené a naživo hraná hudba inscenáciu vyzdvihuje. Využil ho aj pri výstavbe scény, v ktorej sestry kontesy, o ktorú Casanova prejavil záujem, píšu falošný list v jej mene, aby ho prilákali na stretnutie. Ľubica Lettrichová, opretá o klavír, za sprievodu romantickej hudby hovorí slová listu, akoby ho práve písala. Jedna z veľmi efektných scén.
Celkovo je hudobnosť inscenácie dobrá, okrem klavírnych hudobných podkladov ju vytvárajú aj spevy (napríklad chrámový, či parodizovaný operný) a aj reprodukovaná hudba.
Scénu navrhla Dašena Krištofovičová. Tvoria ju postele -symbol, ktorý okrem spánku predstavuje i miesto sexuálnej aktivity. Jedna z piatich postelí je dvojposchodová. Slúži ako paraván na hranie bábkového divadla. Postele sa stali dynamickým prvkom inscenácie. Premieňali sa na koč či kazateľnicu. V úplnom závere ostali holé, bez perín – evokovali nemocnicu alebo nocľaháreň. Vytvorili tak smutnú atmosféru – dojem starca, ktorý umiera sám, hoci v živote pomiloval stovky žien.
Súčasťou scény je i luster, na ktorý sa dá zavesiť. To využil Casanova i spomenutá akrobatka.
Kostýmy Doroty Sykorjakovej sú inšpirované rokokom. Herečky sú odeté v tričkách, ktoré majú strih ako korzety, no nie sú vystužené. Vyznenie je tak dynamickejšie a herečky sú variovateľnejšie, keďže hrajú viac postáv. Ich ženskosť je vyzdvihnutá líčením i topánkami na podpätkoch. Markíza, žena z vyšších vrstiev, má podľa vzoru doby, zvýraznené boky. Jej odev je o čosi honosnejší. Herečky majú účes v štýle rokoka, prípadne, rovnako ako Casanova, parochňu. Kostýmovanie je dobové, nie však otravne ani otrocky presné. Slúži inscenácii a má i estetický rozmer.
V inscenácii hrajú troma marionetami a maňuškou. (V bulletine nie je uvedený autor bábok.) Dve marionety sú použité v úvodnej scéne, podľa ktorej bola matka Casanovu herečka v kočovnom divadle. Kočovníci hrajú bábkami romantický výjav. Jedna drevená marioneta predstavuje Casanovu. Zobrazuje, že niekedy je pri ženách maličký. Kontesa sa rozpráva s bábkou, ktorú Martin Weis vodí – nie sú to teda rovnocenní partneri.
Maňušku využil režisér v obraze inšpirovanom ľudovým jarmočným divadlom – bastonádou. Bastona je v tomto prípade veľká replika penisu a maňuškový diabol ňou mláti nevinnú dievčinu. Takto je zobrazená Casanovova nočná mora – uvažovanie, či má zviesť štrnásťročnú Luciu. V tejto dileme mu radia aj grécki bohovia a bohyne – Apolón, Dionýzos, Eros, Hymén a Hébé. Je to parodický humorný výstup, v ktorom sa bohovia hádajú a každý mu radí niečo iné.
Práve Lucia vnáša svojou nenápadne položenou otázkou „A čo ak ste sa narodili bez schopnosti milovať?“ do inscenácie napätie a filozofično. Podobne ako keď Casanovova krátko pred smrťou dostane otázku „Čo je podľa vás česť?“.
Jedna anekdota o ideálnom počte sexuálnych stykov vraví, že „netreba veľa, stačí dobre“. O inscenácii možno povedať, že bolo „dobre, ale málo“. Veľmi dobre formovaná inscenácia by zniesla pridanie niekoľkých Casanovových záletov, ktoré by viac odkryli jeho myšlienkové pochody, zobrazili jeho život plastickejšie a tak ponúkli vrstevnatejší pohľad na bájneho zvodcu.
 
Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.