Detská opera je v domácej i svetovej spisbe málo frekventovaným žánrom. Zrejme aj z tohto dôvodu sa Veľká doktorská rozprávka od slovenského skladateľa Milana Dubovského (1940) vrátila na plagát po pomerne krátkom čase od pôvodnej premiéry (1992). Na sviatok svätého Mikuláša tak do repertoáru Opery SND pribudla opera určená najmladšej vekovej kategórii návštevníkov.

Premiéra súčasného operného diela spĺňa na Slovensku atribúty sviatku – snáď žiadny iný jav nie je v ponovembrových dejinách nášho operného divadla taký vzácny. Javiskový krst diela rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera (1955) s názvom Maria Theresia však namiesto osláv vyvolal rad trpkých otáznikov.

Opera Slovenského národného divadla otvorila sezónu 2011/2012 premiérou Verdiho Otella. Z dramaturgického hľadiska to nie je titul, ktorý by repertoár našej prvej scény potreboval. Predchádzajúcu inscenáciu režiséra Miroslava Fischera z roku 1993 si pamätá aj mladšia generácia návštevníkov SND, ďalším opusom talianskej proveniencie sa navyše posilnila jednostranná orientácia SND na túto štýlovú oblasť (z 27 titulov, ktoré divadlo uvádza v aktuálnej sezóne, je 17 dielami autorov talianskeho romantizmu alebo verizmu).

Tradícia inscenácií pre deti v Opere SND nie je bohatá. Za čias socializmu dopyt po produkciách vhodných pre mladého diváka saturovali najmä popoludňajšie predstavenia „mládeži prístupných“ inscenácií, napríklad Mozartovej Čarovnej flauty, Dvořákovej Rusalky alebo Smetanovej Predanej nevesty. Len minimum titulov si za cieľovú kategóriu vyslovene definovalo najmladšiu generáciu: spomeňme Humperdinckov Medovníkový domček (Hänsel und Grätchen), Frešovu operu Martin a slnko či Kořínkovu rozprávku Ako išlo vajce na vandrovku. V novšej histórii sa divadlo koncentrovalo predovšetkým na opusy domácich autorov, keď v uplynulých dvadsiatich rokoch uviedlo Veľkú doktorskú rozprávku a Tajomný kľúč Mariána Dubovského, Trojružu Ladislava Kupkoviča i staršiu opernú rozprávku Martin a slnko Tibora Freša.

Z dramaturgického hľadiska sú Belliniho Puritáni najzaujímavejším príspevkom opernej sezóny SND 2009/2010. Naša prvá scéna nimi aspoň čiastočne spláca dlh voči zanedbávaným operám predverdiovského belcanta, z ktorých sa priazni takmer výhradne tešia komické tituly (Donizettiho Nápoj lásky, Rossiniho Barbier zo Sevilly). Puritáni sa v repertoári ocitli po prvý raz v histórii divadla, v celoslovenskom kontexte však SND pred deviatimi rokmi predbehla banskobystrická Štátna opera.

Gounodova opera Faust má pre slovenskú operu kľúčový význam. V septembri 1989 jej bratislavská inscenácia v réžii Jozefa Bednárika (v tom čase predovšetkým činoherného režiséra) spôsobila ozajstný prevrat v divadelnom vnímaní opery u nás. Revolúcia v slovenskom opernom divadle tak tesne predchádzala novembrovým udalostiam – Bednárikova prelomová inscenácia priniesla nielen dovtedy nevídanú prepojenosť javiskových zložiek, ale aj filozoficky silnú a občiansky odvážnu výpoveď o manipulácii mocných so slabými. Vstúpiť do takéhoto kontextu, navyše len dvadsať rokov po pamätnej udalosti, automaticky znamená vystaviť sa porovnávaniu.

Pre sezónu 2009/2010 naplánovala dramaturgia Opery SND popri troch nových inscenáciách (Mozartova Čarovná flauta, Gounodov Faust, Belliniho Puritáni) aj dve koncertné naštudovania málo frekventovaných operných diel. Hry o Márii, dedikované päťdesiatemu výročiu úmrtia českého skladateľa Bohuslava Martinů, na začiatku októbra otvorili jubilejnú 90. sezónu. V januári ponúkla Opera SND svojmu obecenstvu dielo bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela Mathilde de Guise.

Mozartova Čarovná flauta patrí medzi obľúbené tituly Opery SND. Od derniéry ostatnej inscenácie z roku 1997 (réžia Miroslav Fischer) uplynuli len tri roky a už sa na plagát vrátila. Režijno-interpretačná tradícia Mozartovho diela, ktoré popri rozprávkovom príbehu sleduje aj eticko-filozofickú rovinu, u nás od prvého uvedenia roku 1929 až doposiaľ smeruje predovšetkým k mladšiemu divákovi.