Mária Glocková
Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské. Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj s inými slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.
Chladná banskobystrická Rusalka
Všetky čísla, končiace číslicou štyri, majú v českej hudbe mimoriadny význam. Spájajú sa s udalosťami, ktoré výnimočným spôsobom ovplyvnili české aj európske hudobné dejiny. Koncovú „štvorku“ má v narodení Leoš Janáček, v úmrtí Antonín Dvořák, dve životné štvorky patria Bedřichovi Smetanovi a štvorku má na konci aj najpopulárnejšia Dvořákova opera Rusalka – opus 114.
Kráľ slovenských evergreenov na banskobystrickom javisku
Z bohatého autorského odkazu nestora slovenskej operety a nezabudnuteľného hitmakera Gejzu Dusíka uviedla opera v Banskej Bystrici doteraz iba dve diela: operetu Modrá ruža (1970, 2002) a Hrnčiarsky bál (1960, 1981). S vyše sto reprízami bolo divácky najúspešnejšie najmä prvé naštudovanie Hrnčiarskeho bálu režisérom Františkom Rellom. To druhé vzniklo pod vedením operného sólistu Štefana Babjaka (v predstavení bol aj nezabudnuteľným Šándorom) a v reprízach sa z neho tešili aj slávni hrnčiari z neďalekého, kedysi slobodného kráľovského mesta Ľubietová, kam režisér „svoj“ dej operety presťahoval.
Strhujúci umelecký dialóg operného súboru
Významný francúzsky skladateľ Francis Poulenc (1899 – 1963), člen slávnej kontroverznej skupiny Parížska šestka (Les Six), začal kariéru hneď po prvej svetovej vojne. Svoj hudobný rukopis označil za dokonalý autoportrét a kritik Claude Rostand pridal, že je kombináciou mnícha s chuligánom (le moine et le voyou).
Ruský Cárovič v rukách českej režisérky
Viedenská opereta vznikla podľa vzoru francúzskej a úspešne prešla niekoľkými štádiami. V klasickom období (približne do roku 1900) priniesla v Suppého operete Krásna Galatea (1865) vlastnú podobu novej hudobno-dramatickej formy a v operetách Netopier (1874) či Cigánsky barón (1885) Johanna Straussa sa objavili už aj neodmysliteľné operetné divy a škandály.
Carmen ako operetná subreta
Aj keď je Carmen neomylne synonymom najslávnejšej francúzskej opery Georgesa Bizeta, v priebehu rokov získala množstvo podôb, variácií a spracovaní. Rytmicky aj melodicky podmanivá hudba, ktorá jej autorovi za života veľa slávy nepriniesla, je stále vhodnou umeleckou komoditou pre ďalší kultúrny „predaj“.
Skvelý Janáček na košickej opernej scéne
Dve divadelné hry Gabriely Preissovej z dedinského prostredia Gazdina roba a Jej pastorkyňa oslovili hudobného skladateľa Leoša Janáčka. Kým divácky úspešná Gazdina roba sa stala podkladom pre operu Eva J. B. Foerstera (v roku 1959 ňou začínala svoju existenciu spevohra v Banskej Bystrici), druhá znamenala komplikácie tak pre Preissovú, ako aj pre Janáčka, pre ktorého sa napokon stala podkladom rovnomennej opery.
Miláčik z Paríža v košickej interpretácii
Ostatnou premiérou sezóny 2011/2012 v Štátnej opere v Košiciach bol slávny archetyp francúzskej operety, Orfeus v podsvetí (Orpheé aus enfers) Jacquesa Offenbacha. Antický príbeh z gréckej mytológie o nenaplnenej láske nešťastného tráckeho hudobníka Orfea ku krásnej Eurydike vzrušoval umelcov v rôznych dobách. V historicky prvej opere Euridice (1600) ho zhudobnili florentskí cameratisti Jacopo Peri s Giuliom Caccinim, neodmietol ho ani barokový guru Claudio Monteverdi (Orfeo, 1607), potrebné regeneračné kvality v ňom objavil Christoph Willibald Gluck (Orfeo ed Euridice, 1762) a slávnu Orfeovu áriu Che farò senza Euridice? spieval aj blázon v prvej orfeovskej paródii Il cavaliere errante (1778) Tommasa Traettu.
JOJ, CIGÁŇ…
Cigánske témy vždy fascinovali. V minulosti aj v súčasnosti. Zároveň rozčuľovali, paralyzovali a spúšťali do pohybu davy (aj javy) končiace otázkou: „čo s nimi?“. Xenofóbne správanie kedysi spoločnosť nepolarizovalo. Historická dedina prirodzeným spôsobom vytesnila komunitu Cigáňov do extravilánu a „dnu“ ich nikdy nepustila. Pritom ich mala stále v zornom poli, boli to „jej“ Cigáni a dôverne poznala celé rodiny.
Keď nie je každý mravec ako Ferdo
V Štátnej opere v Banskej Bystrici okrem dramaturgicky nosných operných a finančne výnosných operetných titulov zaraďujú príležitostne aj inscenácie pre detského diváka. Trend je legitímny, nespochybniteľný a užitočný. Veď už dávnejšie sa tvrdí, že s výchovou sa nie vždy spoločnosť len hrdí, ale mala by organicky priniesť svoje výsledky v rokoch adolescencie a kontinuálne aj vo vyšších vekových kategóriách.
