Archetypy a tiene pamäti

Námet, koncepcia, realizácia: Mária Danadová, Monika Kováčová
Hudba: Ján Fiala
Výtvarná spolupráca: Juraj Poliak
Pohybová spolupráca: Martina Hajdyla Lacová
Výroba bábky: Pavol Rosenberger
Premiéra v Záhrade – centre nezávislej kultúry, Banská Bystrica
Recenzia vznikla na základe dvoch festivalových repríz v dňoch 28. 7. – 29. 7. 2017 na festivale nezávislého divadla a tanca KioSK, Stanica Žilina-Záriečie (27. – 30. 7. 2017)
Nie je častým prípadom, aby tvorcovia vizuálneho i performatívneho umenia siahali vo svojej autorskej tvorbe po psychiatrických diagnózach. Takýmto spôsobom autorky konceptu vizuálnej performancie Stopy v pamäti (Mária Danadová, Monika Kováčová) osvetlili temnotu i záhadnosť paranoidnej schizofrénie s jej širokospektrálnymi rozmermi, aspektmi, dimenziami. Motivovala ich inakosť tohto psychického rozpoloženia, ktorá ich priam hnala k viacerým pozoruhodným uchopeniam formou nevšedne komponovaných scénických obrazov a fyzických partitúr.
Využili pritom priamu skúsenosť z pozorovania schizofrenickej osobnosti s osobitými paranoidnými príznakmi. Ako uvádzajú vo svojom programovom letáčiku: „Stopy pamäti vychádzajú z osobnej skúsenosti inscenátoriek – ich bratom bola diagnostikovaná paranoidná schizofrénia. Prvotným zdrojovým materiálom sa stali klinické znaky a prejavy tohto chronického duševného ochorenia. Vznikol asociačný beh na hranici svetla a tmy, ticha a zvuku, ktorý odráža stopy v pamäti, stopy v tele.“[1] Rovnako silný inšpiratívny vplyv na vznik diela mal pre nich i rezidenčný pobyt v Bátovciach – Centre kreativity a umenia v roku 2016. Prostredie lokality bezprostredne podporilo autorky vo výskumnej tvorbe a tvorkyne z neho odčerpali množstvo impulzov (prírodných, scénických, rurálnych a pod.).
Na začiatku stála neobvyklá túžba tvorivého tandemu pochopiť tajomstvo (ne)vedomia jedinca s konkrétnou, klinicky diagnostikovanou duševnou poruchou v rámci klasifikácie duševných chorôb. Podujali sa preto na neľahkú cestu vyjadrenia ojedinelého duševného stavu. Naskicovali divákovi rozvinutú formu schizofrénie s rozmanitými paranoidnými prejavmi, presvetlenými momentmi atypickosti a zvláštnosti. Zvýraznili uväznenie jedinca v zajatí nutkavých bludov, halucinácií a viacerých preludov.
Danadová vytvárala v tejto poväčšine vizuálnej performancii súvislé partitúry hier schizofrenika žijúceho v autonómnom, uzavretom svete komornej izby. Všetko v ňom muselo byť na svojom mieste – inak by vznikol duševný nesúlad. Obe tvorkyne veľmi efemérne predostreli skúmanie mysle osobnosti s touto klinickou diagnózou. Sledovali súvislú paranoidnú líniu správania osihotenej ženskej postavy (Danadová), ktorá bola vsadená do temného, nevábneho prostredia s množstvom chaoticky porozkladaných rekvizít. Tvorili ho kvetináče s vytŕčajúcimi, suchými pahýľmi konárov, hlina na presádzanie, rozprašovač na izbové kvety, rozličné bytové lampy vytvárajúce jemné bodové osvetlenie. Hrôzostrašné siluety tieňov vyvolávali neznesiteľnú skľúčenosť v tomto labyrinte vlastného (u)väznenia duševne chorého jedinca. Hlavná performerka (Danadová) – prezentovala viacnásobnú škálu duševných poryvov: od celkovej zníženej aktívnosti až po exaltovanú pohyblivosť v podobe výrazného asociačného behu/úteku a či skôr úniku pred niečím/niekým atď. Danadová ho v závere prezentovala s citeľným hyperbolizovaním za sprievodu sústavy dynamických bicích nástrojov (Samuel Juráš).
Sekundárna performerka (režisérka Kováčová) s ňou vytvárala performatívny duet. Mohli by sme sa na ňu pozerať ako na kvázi prenasledujúci živel – nasvecujúci rôzne zákutia interiéru miestnosti rozličnými typmi svetiel (lampičiek, bateriek, reflektorov), príp. ako na archetyp tieňa (jej pomyselnú tienistú sestru). Jednoznačne sa prejavila najmä v záverečnom scénickom obraze, v ktorom sa objavil jej desivý tieňový prízrak so silne predpaženými rukami na znak devastujúceho rozštiepenia postavy. Táto sekundárna performerka sa dôrazne prezentovala ako nenápadná partnerka hlavnej aktérky. Koexistovala s ňou ako rozdvojená projekcia jednej persony. Keďže tvorcovia veľmi často narábali s tieňohrou siluet postáv na stene – je na mieste interpretovať ich význam ako archetypy predstáv duševne chorých. Podľa významného predstaviteľa hlbinnej psychológie Carla Gustava Junga u psychiatrických pacientov „patologický prvok nespočíva v existencii týchto predstáv, ale v disociácii vedomia, ktoré už nie je schopné ovládnuť nevedomie (…) hlavné nebezpečenstvo spočíva v tom, že človek podľahne úchvatnému vplyvu archetypov, čo nastane najskôr vtedy, keď si archetypové obrazy neuvedomí. Ak je daná psychotická predispozícia, môže sa za takýchto okolností stať, že archetypové figúry (…) sa celkom oslobodia spod kontroly vedomia a dosiahnu úplnú samostatnosť, to znamená, že produkujú obsesívne fenomény.“[2] Vo vizuálnej performancii sa práve Kováčová ako sekundárna performerka stala výstižnou predstaviteľkou takéhoto archetypu tieňa hlavnej aktérky, resp. projektovanou archetypovou figúrou v jej mysli – stopou v pamäti. Bezradne pred ňou unikala, len aby sa jej vymkla z tienistého područia. Jednoznačne predstavovala zdroj všeobecnej úzkosti, lebo: „stretnutie so samým sebou patrí k nepríjemnejším záležitostiam a človek im uniká potiaľ, pokiaľ všetko negatívne projikuje na okolie. (…) Tieň je však živá zložka osobnosti, a preto chce v určitej forme žiť spolu s ňou…“[3] Kováčová napríklad v introdukcii harmonicky ukladala, vyrovnávala, upravovala kvetináče s vysokými suchými konármi stromov do stojatej polohy. Neustále premiestňovala predmety sem a tam v stereotypnej línii. Hlavná aktérka (Danadová) ich rad za radom menila do pôvodne bizarných, ležiacich polôh. Už od tohto momentu bolo viac zjavné, že dominanciu preberá práve ona ako osamotená bytosť ponorená vo svojej realite, v ktorej všetko muselo absolútne sedieť podľa jej vnuknutých predstáv a ideí.[4] Danadová stereotypne vstávala z ležiacej polohy na zemi, aby vzápätí všetko v interiéri popremiestňovala chorobne rovnakým spôsobom. Často si abnormálne sťažovala život – napr. presádzaním rastlín do kvetináčov s trámom dreva prehodeným cez šiju – nehovoriac o tom, že sa usilovala nič nevysypať atď.
K stiesnenej existencii schizofrenickej osobnosti prispievalo prevažne atypické osvetlenie vizuálnej performancie, ako aj intuitívna zvuková rovina diela (na festivalovej repríze spolupracoval ako hudobník Samuel Juráš), príp. konfigurácia jednotlivých predmetov na scéne, resp. scénografické riešenie priestoru (výtvarná spolupráca Juraj Poliak) či fyzická impulzívnosť hlavnej aktérky Danadovej (pohybová spolupráca Martina Hajdyla Lacová). Jej značne vypuklý fyzický prejav charakterizovali najmä atypicky menlivé gestické pózy s rytmickým striedaním svalového napínania bicepsov s neraz krkolomným nemým vyjadrovaním.
Práve takéto striktne vymedzené formy správania – indikované utkvelými vnuknutiami, sa motivicky vyskytovali v predstavení viackrát: chodenie po brvne, balansovanie s rovnováhou, príp. nudné kotúľanie umelohmotných kvetináčov dookola ad absurdum. Predstavovali zároveň markantné príznaky duševnej poruchy. Z monotónne pokojných rituálnych činností hlavnej aktérky sa ďalej rozpútala dynamická epizóda búrlivého vzrušenia plného psychomotorického nepokoja, ráznych gestických elementov v pohybe až po dôrazne exaltovaný beh (unikanie) pred niečím v celkovom panickom rozrušení. Danadová ho performatívne zvládla s nádychom značnej štylizácie. Nešlo o konkrétny beh, ale skôr o únik bezcieľne plynúci do nekonečna.
Dynamika svetla a tieňa sa pritom menila a transformovala napríklad zo subtílneho osvetlenia (veľmi jednoduchého, ba až triviálneho pomocou obyčajnej baterky či stolovej rozkladacej lampy) až po plošnejšie osvetlenie rozmernejším svetelným rámom štvorcového tvaru na dosiahnutie celkovej intenzity tieňa performerky. Kontrasty svetla a tieňa poukazovali na skreslenosť vnímania reality jedinca s duševným ochorením (baterkou sa rozsvietila napríklad izbová rastlina, prípadne z tieňov vyschnutých konárov sa vytvorila ilúzia valiaceho sa, desivého lesa s hrôzostrašnými asociáciami atď.).
Obe performerky intenzívne pracovali s tichom, ktoré doslova vibrovalo tenziou. Najkoncentrovanejšie sa objavovalo v bábkovom scénickom obraze plachého sŕňaťa (autorom bábky bol Pavol Rosenberger). Jej zakomponovanie do tohto autonómneho diela osobitého charakteru i výrazu s ním paradoxne významovo korešpondovalo. Hlavná aktérka (Danadová) sa v subtílnom kontakte s manipulovanou bábkou projektovala do polohy zraniteľného mláďaťa: analogicky dennodenne ohrozovaného predátormi, dopravnými prostriedkami, resp. človekom a jeho honmi na zver vo všakovakých polohách. Paranoidná úzkosť sa temer analogicky transformovala do tohto zvieracieho mláďatka – bezbranného, krehkého a nesmierne bojazlivého. Danadová v detailne jemnej manipulácii s touto bábkou najeklatantnejšie zvýraznila túto polohu paranoidnej úzkosti. Vytvorila ňou clivý ponor do tajov krehkosti bytia v stave permanentného unikania pred démonmi ovplyvňujúcimi celú duševnú krajinu človeka v devastujúcich rozmeroch. Symbolom osamotenosti sa stali orechy i jablká vykotúľané z nádob na scéne, odkazujúce na zimnú pustotu času so svojou obradnosťou.
Záverom možno konštatovať, že tvorcovia miestami veľmi presne až minuciózne vyvolávali rozličné podoby paranoidných stavov. Aj prejav performeriek sa často redukoval na rôzne stereotypné činnosti ako rutinné aktivity jedinca utiahnutého v komnatách vlastného stihomamu. Takto cielene sa stimulovala v jemných dávkach výrazová inakosť diela. Zvýrazňovaním vizuálnych podnetov, fyzickej akčnosti konania dosahovali predovšetkým intenzifikovanú zážitkovosť. Divák sa mohol svojvoľne pohrávať s vlastnými asociáciami, ktoré z vizuálnej hry svetla a tieňa, hrovej fyzickej aktivity performerky mohol prečítať.
Autorky konceptu (Danadová a Kováčová) istým spôsobom zrekonštruovali správanie jedného izolovaného apatického jedinca. Takto priam dokumentárne verne sprítomnili možný chaos v jeho hlave. Vznikla tak napokon v ich podaní hrová vízia svojských, všedných trampôt, plynúcich z bludného virvaru efemérnych predstáv/ilúzií osobnosti s diagnostikovanou duševnou poruchou.
POUŽITÁ LITERATÚRA
DANADOVÁ, Mária – KOVÁČOVÁ, Monika : Neprebudení : bulletin. ODIVO – Nezávislé divadelné zoskupenie, 2017. [Nečíslované.].
JUNG, Carl Gustav. Archetypy a kolektívne nevedomie. I. časť. Košice: Knižná dielňa Timotej, 1998, 261 s. ISBN 80-88849-05-5.

---

[1] Mária Danadová – Monika Kováčová : Neprebudení : bulletin. ODIVO – Nezávislé divadelné zoskupenie, 2017. [Nečíslované.].[2] JUNG, Carl Gustav. Archetypy a kolektívne nevedomie. I. časť. Košice: Knižná dielňa Timotej, 1998, s. 46-47. ISBN 80-88849-05-5.[3] JUNG, Carl Gustav. Archetypy a kolektívne nevedomie. I. časť. Košice: Knižná dielňa Timotej, 1998, s. 28. ISBN 80-88849-05-5[4] Vytvárala si doslova idealizovaný svet s rutinnými pravidlami.