Angelika – prvý slovenský balet?

Hudobná predloha: Eugen Suchoň
Libreto: Eugen Suchoň, Peter Štilicha
Adaptácia libreta, hudobná adaptácia: Mauro de Candia
Hudobné spracovanie: Rudolf Pepucha
Choreografia a réžia: Mauro de Candia
Scéna: Antonella de Candia
Kostýmy: Mauro de Candia
Svetelný dizajn: Mauro de Candia
Asistent naštudovania: Mária Kupcová
Hudobné naštudovanie: Marián Lejava
Dirigent: Marián Lejava
Baletní majstri: Nora Gallovičová, Igor Holováč
Dramaturg: Eva Gajdošová
Účinkujúci
Angelika: Romina Kolodziej/Viola Mariner
Louis: Adrian Ducin/Peter Dedinský
Pavol: Orazio Di Bella/Andrej Kremz/Juraj Žilinčár
Peter: Yuki Kaminaka/Igor Leushin
Matka: Cosmina Maria Zaharia/Viktória Šimončíková
Otec: Andrej Szabo/František Šulek
Klavirista: Jaroslav Konečný
Eugen Suchoň: Ján Gonščák
Svetová premiéra 27., 28. septembra 2014, historická budova Slovenského národného divadla. V rámci 50. ročníka Bratislavských hudobných slávností 2014.
Podľa divadelných plagátov a bulletinu 27. a 28. septembra 2014 sa v historickej budove Slovenského národného divadla konala svetová premiéra prvého slovenského baletu Angelika z roku 1926 od Eugena Suchoňa. Je toto dielo skutočne prvým slovenským baletom? Ak sa chceme dopátrať uspokojivej odpovede na túto otázku, mali by sme – i keď letmo – hlbšie zalistovať do našej tanečnej histórie.
O slovenskom tanci počas kráľovských zábav na prešporskom hrade máme údaje z roku 1572 a 1764. Čo sa týka profesionálneho scénického tanca, slovenský tanec sa objavil na rôznych scénach habsburského mocnárstva ešte pred vznikom baletného súboru SND (1920). Sestry Szöllőssyové v roku 1852 v Győri predviedli Árva vidéki Tót kettős táncz (Slovenský dvojtanec z okolia Oravy), s ktorým s úspechom vystupovali vo viacerých mestách Uhorska. Z Prešporka pochádzajúci baletný majster János Perrey v peštianskom Národnom divadle roku 1855 zaradil do tanečnej časti opery Daniela-Françoisa-Esprita Aubera Bál-éj (Plesová noc) Tót táncz (Slovenský tanec). Pražské Prozatímní divadlo roku 1863 uviedlo „uherský národní balet“ Honba na medvěda Václava Reisingera, autor hudby je neznámy. Dej sa odohráva v Hornom Uhorsku, čiže na dnešnom Slovensku. Účinkovali v ňom slovenské postavy tancujúce slovenský tanec. Bolo by zaujímavé vedieť, aké mal vedomosti o slovenskom tanci Reisinger – choreograf svetovej premiéry Labutieho jazera. Na prešporskej scéne ešte starého csákyovského divadla v roku 1867 sa so „Slovakentanz“ predstavili hostia Luise Hollacher a Jacob Holzer z Theater an der Wien v jednoaktovej fraške Die gebildete Köchin (Vzdelaná kuchárka). V roku 1882 bola v Budapešti uvedená ľudová hra Tihaméra Almásiho (Balogha) A tót leányka (Slovenská dievčina), v ktorej sa na hudbu prešporského rodáka Lajosa Serlyho tancoval slovenský tanec. Dielo bolo v roku 1887 a 1890 uvedené aj prešporským Mestským divadlom (dnešná historická budova SND).
Poznáme aj ďalších skladateľov pred rokom 1918, ktorí pochádzali z územia dnešného Slovenska a väčšou či menšou mierou zasahovali do baletného žánru, ako Johann Nepomuk Hummel, Pietro Lichtenthal, Raoul Mader, Henrich Berté, Henrik Berény a Ernő Dohnányi. Z ich diel bol Baletom SND uvedený iba Pierotin závoj E. Dohnányiho v choreografii Achillea Viscusiho v roku 1923. Hummelov jednodejstvový balet Oživený obraz (Le tableau animé, 1809) sa uviedol ako novodobá svetová premiéra v novej budove SND v roku 2010 v rámci absolventského koncertu Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v choreografii Igora Holováča.
V prvom desaťročí existencie Československej republiky dvoch nádejných adeptov hudobného umenia Ľudovíta Rajtera a Eugena Suchoňa oslovil baletný žáner. Zhodou okolností obaja boli pezinskí rodáci, pochádzali z hudobníckych rodín a dobre sa poznali. V zrelom veku svoje balety nepovažovali za súce označiť opusovým číslom, nikdy neboli inscenované, a tak skončili v hĺbke zásuvky. Od Suchoňa o dva roky starší Rajter svoj balet Der Blumen Rache (Pomsta kvetov) skomponoval už v roku 1919-1921 podľa básne Ferdinanda Freiligratha. Toto dielo by teda aj napriek nemeckému názvu malo byť prvým slovenským baletom, podobne ako bol prvou slovenskou operou Kováč Wieland, ktorého Ján Levoslav Bella komponoval na nemecké libreto Richarda Wagnera. Označiť Angeliku za prvý slovenský balet je síce šikovným marketingovým trikom, ale nezodpovedá skutočnosti. Je zrejmé, že táto nálepka nie je podložená žiadnym serióznym bádaním. A pritom by stačilo nalistovať Ottovu Encyklopédiu Slovenska A-Ž (2006, s. 702), kde sa nachádza informácia o Rajterovom prvom balete.
Rajter mal však aj ďalší balet Pozsonyi majális (Prešporský majáles), ktorý uviedla Maďarská kráľovská opera v Budapešti v roku 1938 v choreografii Gyulu Harangozóa. Balet sa udržal šesť sezón na repertoári a bol štyridsaťdvakrát reprízovaný. Prešporský majáles je doteraz jediným baletom, ktorého dej sa odohráva v Bratislave, presnejšie v petržalskom parku. Tento jednoaktový veselý žánrový obraz z čias biedermayeru sa doteraz v Bratislave nehral. Má to výlučne mimoumelecké dôvody. Po prvé: rozdielnosť slovenského a maďarského pohľadu na spoločné uhorské dejiny – v tomto prípade predmeruôsmeho obdobia. Po druhé: napriek vyše sedemdesiatročnému odstupu môže ešte stále u slovenského diváka vyvolať určitú averziu fakt, že svetová premiéra baletu sa konala z príležitosti menín regenta Miklósa Horthyho.
Zdá sa, že po premiére Angeliky nie je žiadny dôvod prepisovať začiatky slovenskej baletnej tvorby. Podľa našich terajších poznatkov, prvým neuvedeným slovenským baletom je Pomsta kvetov (1921) od Ľ. Rajtera, ktorého noty sa žiaľ stratili. Až potom nasleduje Suchoňova Angelika (1926). Prvým inscenovaným slovenským baletom naďalej zostáva Orfeus a Eurydika (1949, SND) Tibora Andrašovana v choreografii Stanislava Remara. Prvým slovenským baletom aj svojím dejom, odohrávajúcim sa na hrade Beckov za kráľa Žigmunda, je Rytierska balada (1960, SND) Šimona Jurovského v choreografii Jozefa Zajka.
Zo Suchoňovho diela boli doteraz uvedené iba kompozície, ktoré pôvodne neboli určené pre tanečné stvárnenie, ako Čarodejná noc, Metamorfózy a Poéme macabre. Naši choreografovia Jozef Dolinský st., Karol Tóth, Juraj P. Plavník a Ján Ďurovčík sa čestne zhostili vizualizácie majstrovej hudby. Preto je čudné, že vedenie Baletu SND tento raz nedalo príležitosť slovenskému choreografovi. V dvadsiatych rokoch minulého storočia, v čase vzniku Angeliky, by mohol prichádzať do úvahy ako choreograf samozrejme iba maestro Viscusi. Ale v dnešnej dobe? Z histórie je všeobecne známe, čo znamená Talian Lully pre francúzsky balet, alebo Francúz Petipa pre ruský balet. Napriek tomu by som „prvý slovenský balet“ bol dal inscenovať slovenskému choreografovi. Maurovi de Candiovi by viac prislúchalo, keby na našej scéne inscenoval niektorý balet J. N. Hummela, ktorý onoho času choreografoval Filippo Taglioni, alebo takisto prešporského rodáka P. Lichtenthala, ktorý bol spolupracovníkom Salvatora Vigana v milánskej La Scale. Vedenie Baletu SND zrejme predpokladá, že prostredníctvom cudzieho choreografa Suchoňov balet si ľahšie nájde cestu na zahraničné scény. Kiež by to tak bolo.
Ako Suchoň spomína vo svojich pamätiach, na písanie baletu dostal impulz počas svojho pražského pobytu, keď zazrel plagát Čajkovského Labutieho jazera. Sedemnásťročný mládenec bez toho, že by si pozrel predstavenie, ihneď sa vrátil domov a pustil sa do práce. (Mimochodom, Slovenské národné divadlo už v roku 1924 malo Labutie jazero na repertoári v choreografii A. Viscusiho.) Staval svoj balet z hudobného materiálu, ktorý ho obklopoval v malomestskom prostredí Pezinka, prevažne zo salónnej hudby. Autorom revízie hudobného spracovania je Rudolf Pepucha, ktorý už mal skúsenosti s rekonštrukciou Suchoňových predopusových diel. Citlivé hudobné naštudovanie je prácou Mariána Lejavu. Pod jeho taktovkou hral orchester SND s veľkým elánom. V 2. dejstve sólový klavírny part lahodne znel v podaní Jaroslava Konečného.
„Nijaká veľaslávna fabula to nebola,“– píše po rokoch Suchoň o svojej Angelike. Dejová osnova napriek prepracovaniu libreta Petrom Štilichom a choreografom zostala chudokrvná, jednotlivé dejstvá sú prikrátke.
Bratislavské obecenstvo malo možnosť spoznať vtipnú parafrázu Maura de Candiu na Fokinovu Umierajúcu labuť v rámci jedného galakoncertu v interpretácii Vladimira Malachova. Jeho choreografia Angeliky sa vyznačuje muzikalitou, štýlovo uhladenými pohybovými evolúciami, napriek tomu sa mu nepodarilo v plnej miere pretlmočiť sviežosť a hravosť Suchoňovej mladistvej hudby. Postráda práve tú vtipnosť a ľahkosť, ktorá vyžaruje z parafrázy fokinskej miniatúry.
Kľúčový moment deja, krádež cenných vreckových hodiniek, prebieha tak nenápadne, že to z divákov málokto postrehne. Celá akcia sa odohrá v kúte, pri klavírnom krídle, v hĺbke javiska. V prípade šikovného zlodeja obeť ani nezbadá, že bola okradnutá, avšak pre diváka by to malo byť úplne jednoznačné. Počas celého baletu sa po scéne prechádza okuliarnatý seriózny mladý muž v tmavom obleku, usilovne si zapisujúc do svojho notesu. Je to mladý Suchoň, ktorý počas prestávky sedí v prízemnej proscéniovej lóži, z ktorej po zdvihnutí opony vystúpi na javisko. Na záver baletu osamotenú Angeliku chytí pod pazuchu a odchádza s ňou, akoby svojou múzou. Aj tu sme svedkami už notorickej diskrepancie medzi scénickým dianím a textom bulletinu, kde sa píše (s. 12) „Angelika zostáva sama“.
Minimalistická scéna Antonelly de Candia je vkusná, svetlá a priestranná, avšak v ničom nenaznačuje miesto a čas deja. Výprava nič nemieni lokalizovať, akoby sa všetko odohrávalo vo vzduchoprázdne. To, že sme v Prešporku (o čom sa bulletin nezmieňuje) v čase belle epoque, sa dozvedáme iba z pohľadníc z prelomu 19. a 20. storočia premietaných na revuálke počas predohry. Prvé dejstvo sa odohráva v exteriéri, podľa bulletinu vraj na predmestí, čo naznačuje iba lístie rozsypané po celej ploche javiska. Otázkou zostáva, prečo je zelené, veď opadané lístie mení farbu na žltú či hnedú. Interiér grófskeho sídla pozostáva iba z náznaku portálu a na pódiu stojaceho veľkého čierneho klavírneho krídla, ktoré sa využíva koncertne. Mobiliár dopĺňa ďalšia otočná klavírna stolička, ktorú pri svojej produkcii používajú traja zabávači.
Kostýmy sviežej farebnosti, navrhnuté choreografom, sú funkčné a nebránia tanečníkom v pohybe. Charakterizujú predmestských mladých ľudí a aristokratickú spoločnosť. Samozrejme, najextravagantnejšie je vystrojená trojica zabávačov s cylindrami v 2. dejstve. Pred vstupom do sály sa ich cylindre kĺžu po podlahe, sťaby riadené diaľkovým ovládačom. Cylindre majú dôležitú úlohu pri krádeži hodiniek. Málo výstižný je kostým grófa Louisa, ktorý sa v 1. dejstve vôbec nevyníma z davu. Odlišuje sa iba tým, že nemá vyhrnuté rukávy a nenosí traky. Je zámerne inkognito, ako princ Albert v Giselle? V 2. dejstve na spoločenskom večierku na zámku si na bielu košeľu obliekol iba vestu, čo je proti bontónu.
Celý súbor podal na oboch premiérach tak po technickej, ako i výrazovej stránke veľmi vyrovnaný výkon, na štandardnej úrovni zodpovedajúcej prvej reprezentačnej scéne. V plesovej scéne žiaľ rušivo pôsobí jedna dáma, ktorá sa svojou postavou skôr podobá na plavkyňu, ako na tanečnicu.
Sólové úlohy boli obsadené v dvoch rovnocenných alternáciách. Je potešujúce, že každý z alternantov dokázal individuálne stvárniť svoju postavu. Kým Angelika Rominy Kolodziej pôsobí viac mondénne, Viola Mariner je skôr naivnou koketkou. Obe tieto polohy sú akceptovateľné. Intrigánsky šéf zabávačov Pavol v podaní Orazia Di Bellu je viac prefíkaný, kým Andrej Kremz má v sebe väčšiu dávku zákernosti. Pochvalu si zaslúžia aj dvaja Petrovia, Yuki Kaminaka a Igor Leushin. V úlohe grófa Louisa sa alternujú Adrián Ducin a Peter Dedinský. Z nich druhý vďaka výške svojej postavy je viac presvedčivý. Ostatní sólisti taktiež podali pekné výkony: Cosmina Maria Zaharia, Viktória Šimončíková (Matka), Andrej Szabo (Otec), Ján Gonščák (Eugen Suchoň).
Inscenácia sa vydáva za „odkrývanie“ Suchoňovho neznámeho diela z mladosti. Je chvályhodné, že dramaturgia Baletu SND sa snaží zaradiť do svojho repertoáru takéto dielo. Avšak podobné „odkrývania“ prinášajú vždy dilemu, či je vôbec etické zverejniť to, čo skladateľ nepovažoval za dostatočne vyzreté, kvalitné. Koniec koncov, sám majster Suchoň musel najlepšie vedieť, prečo svoj jediný balet nechcel uviesť.

Miklós Vojtek

Miklós Vojtek absolvoval Tanečné oddelenie Konzervatória v Bratislave (1968) v triede E. Jaczovej, Leningradské akademické choreografické učilište A. J. Vaganovovej (1970) v triede S. P. Kuznecova, pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1975) u K. Tótha a M. Halászovej. Od roku 1968 člen, v rokoch 1974-1991 sólista Baletu Slovenského národného divadla. V rokoch 1975 - 1977 prijal angažmán do berlínskej Komische Oper, kde pracoval pod umeleckým vedením Toma Schillinga. V rokoch 1997 - 1998 bol dramaturgom Baletu SND. Pôsobí ako pedagóg, venuje sa histórii tanečného umenia na Slovensku.